Kostolný Sek je obec v okrese Nové Zámky, ktorá sa v roku 1976 v rámci integrácii obcí , spolu s obcami Nitriansky Hrádok a Úľany nad Žitavou stala súčasťou mesta Šurany.
Obyvatelia obce zachovávajú mnoho ľudových zvykov a tradícií . K tradíciám, dodnes zachovávaným patria i tzv. driapačky( driapanie peria).
Od pani Magdalény sa dozvedáme: „ Husi sa v minulosti chovali v každej rodine. Husi rastú veľmi rýchlo , čo umožňovalo ich za 10 – 12 týždňov šklbať prvýkrát a následne o šesť týždňov druhýkrát. Po druhom šklbaní sa hádzali husi do krmníka, kde sa počas 4 týždňov kŕmili kukuricou. Pri hodoch nesmela chýbať husacina ani v jednej rodine.
S driapaním peria sa začalo obyčajne od Všech svätých, kedy sa najbližšie susedky, priateľky, rodina dohodli, kedy sa u ktorej z nich bude driapať . Začínali vždy o piatej popoludní a ich spoločná práca trvala do desiatej večer. My deti sme sa na to veľmi tešili, najmä na „ nenku“ Anelu, ktorá vedela rozprávať všelijaké humorné príhody a zážitky, napríklad ako sa viezli na motorke v širokých sukniach, ako boli kradnúť na „Homoku“ vlastné marhule.
Driapalo sa všetko perie podľa poriadku: - malé a drobné sa len predriapavalo, páperie sa len púšťalo a veľké perá, tzv. brká sa nechávali na „ perká“, s ktorými sa mastili plechy a koláče. Krídla z husí sa používali na zmetanie pavučín zo stien.
Na „kus reči“ chodili na driapačky aj muži žien, ktoré sa tejto práce zúčastnili. Mládeci na driapačky nechodili, pretože oni vytvárali rôzne žartíky, ako napr. Pustenie vrabca do peria, čo sa ženám nepáčilo, lebo roztrúsené perie sa ťažko pozbieralo späť.
Keď sa dievka vydávala, tak musela mať ako výbavu dve duchny ( periny) a štyri vankúše. Materiál na túto výbavu mamičky pripravovali dievčatám od malička.
Na konci driapania bol neodmysliteľný aj oldomáš: koláče, zemiakové pagáče, čaj s rumom, alebo varené víno so škoricou, takže o smiech a veselosť nebola núdza.
Bolo samozrejmé, že pri driapaní peria si ženy aj zaspievali. Okrem slovenských ľudových piesní boli obľúbené aj ruské a ukrajinské ľudové piesne. Najradšej sme spievavali srbskú pesničku „Králu Péro“. Evokovalo nás k tomu i to, že „péro“ znamená perie.
Králu Péro zajdi do Londona A dones nám leba bez kupona.
Králu Péro vyjdi na palanke, tam uvidíš svoje serbijanke,
kaké nosí drvené opanke, kaké nosí drvené opanke... |
Dnes, i keď sa chov husí už pomaly vytráca ,napriek tomu, že husi sú spoločenské, prítulné , zvyknú si na človeka, ktorý sa o nich stará, dodžiavame tradíciu páračiek."
"Nakoniec by som chcela pripomenúť, že pekný zelený trávnik je báseň, poézia a malé húsatká, ktoré sa na ňom pasú vytvárajú súlad, harmóniu. A to je všetko o kráse a krása patrí k životu.“ dodala pani Magdaléna na záver nášho rozhovoru.